Základné údaje cestujúcej heterogénnej hmoty:
Počet jednotiek (ks): 200
Priemerná hmotnosť dvojmocnej jednotky (kg): 200
Systolický tlak hmoty (mmHg): 200
Ďalšie vlastnosti (tiež príznačne pre hmotu turistov pochádzajúcich z oblasti bývaleho Československa):
Ignorancia (hmota v princípe ignoruje vonkajší svet)
Bohorovnosť (hmota sa správa povýšenecky aj napriek faktu, že je len hmota)
Vysoká absorbcia (hmota agresívne absorbuje všetko jedlo a pitie v cene)
Do lietadla sa hmota premiestnila z tvaru „had" na check-in do tvaru „obdĺžnik". Odmysliac si aj fakt, že pre niektorých je už lietadlo takou exotikou, že blesky plieskali takmer počas celého letu vrátane štartu a pristávania sa správanie nelíšilo krčmovému.. Vedľa mňa sa nachádza očividný majster sveta vo všetkých kategóriach. Na moje „dobrý večer" je mi odpoveďou arogantný pohľad prísediaceho. Samozrejme sa číta bulvár. S posádkou lietadla sa komunikuje v princípe v rodnom jazyku hmoty. Po príchode tureckej letušky sa môj nový priateľ prejavil ako gentleman. Pýta si: „Voda!"...letuška bez odozvy. „Vo-da" opakuje a dodáva internacionálne „Akva" aby aj ona pochopila. Letuška stále bez reakcie. Nakoniec si teda pýta „Kola" na čo sa mu dostáva tureckej obdoby tohto nápoja. Počas letu daný jedinec výrazne komunikuje so známymi v tom istom rade, ale o dve sedadlá a uličku ďalej. Ľudia sediaci v dráhe telefónu sú len komunikačným šumom. V zápätí sa medzi komunikujúcimi podávajú cukríky na uvoľnenie tlaku a pomoc prísediacich pri podávaní cez uličku je pre nich samozrejmosťou.
Po príchode na letisko sa stretávame s prými príznakmi agresie - všetci sa ponáhľajú k batožinovému pásu, hlavne majstri sveta si neodpustia nebyť prví. Aj tak sa tam všetci nakoniec stretávame, pretože aj napriek svojej heterogénnosti sa hmota rozdeliť nemôže (len výrazne natiahnuť). Niečo na systém pretekárov, ktorý na zelenej vyštartujú z nuly na sto za 5 sekúnd, ale stretnete ich na ďalšom semafóre. Po nástupe do autobusu a úvodnej vete delegátky, že nás víta okamžite niekto kričí zozadu: „Kedy-budú-raňajky" akýmsi robotickým a naliehavým hlasom. Celkom iste najdôležitejšia informácia o jedenástej večer po príchode.
Budíček recepciou ráno o 7.00 a hneď na to o 7.01 zvoní telefón znovu. S prekvapením sa dozvedáme, že niektorí jedinci sú nielen pripravení absorbovať potravu, ale sú aj veľmi nespokojní, že naša izba nie je delegátka a ani nedisponuje informáciou kde sa delegátka nachádza. Zrejme daň za to, že sme bývali na izbe 1001 a akejsi zvláštnej logike, že delegát býva vždy v izbe číslo 1. Taniere nakladáme kopcom, predsalen absorbčné vlastnosti nepustia, prevládajú kombinácie lievancov s nutelou a korenenými salámami, presne v poradí ako to bolo poukladané na švedskych stoloch. V hlave mi nevedno prečo vyskakuje názov literárneho diela „Veľkou lyžicou". Na toto zrejme Martin Kukučín nepomyslel. Vynecháva sa iba zelenina, zbytočne zaberá miesto v žalúdku. Po pobalení a odchode autobusom (spať už budeme v inom hoteli) prichádzame na prvú technickú pauzu po hodine a ôsmich minútach cesty a nejaký hlas sa horúčkovito ozýva zozadu: „Dá sa tu aj jesť?" V zápätí niekto prichádza za delegátkou s kartičkou od izby, že ju asi zabudli vrátiť.
Pri kamennom meste dostávame inštrukcie, že sa stretávame v autobuse o 11.50, ale niektorým to nedá a pýtajú sa, či by nebolo jednoduchšie o 12, to sa vraj ľahšie zapamätá. Predsalen nie sme slon, ale len hmota turistov. Analytické myslenie sme však museli ponamáhať, pretože čas sa nezmenil. Po príchode ku kostolu sv. Mikuláša pár minút popoludní sa hlad vo vzduchu dá krájať a kiežby sa dal aj zjesť:
„Kedy bude obed?" pýta sa láskavá pani s pohľadom vraždiaceho mäsiara
„Hneď ako tu skončíme sa ide na obed" odpovedá trpezlivo delegátka
„Viete prečo sa pýtam?" básnicky sa pýta
(ticho)
„Pretože som už strááááášne hladná" básnicky aj odpovedá
Tým som dostal aj odpoveď na nevyslovené otázky, kto sa pýtal včera na tie raňajky a na to, či sa hodinu po raňajkách dá niečo zjesť. Chrám sv. Mikuláša predstavuje žiaľ len kôpku ruín so zachovalými stenami a vyblednutými vzácnými freskami, ktoré sa nemôžu fotiť bleskom pretože agresívne svetlo ich poškodzuje. Kto nevie Anglicky, Nemecky, Rusky ani Turecky to môže zistiť podľa blbuvzdorného obrázku fotoaparátu s prečiarknutým bleskom. Môj tip, že napriek tomu uvidíme 12 bleskov by bol presný, keby som tipoval len prvú minútu. Ešteže som netipoval za peniaze. A ešteže nemám foťák, inak by som sa musel obťažovať vypnúť automatický blesk a na to som si predsa nezaplatil zájazd aby som sa obmedzoval.
Konečne obed. Delegátka trpezlivo vysvetlila, že na výber je kura, karbanátky a ryba. V prípade karbanátkov sa jedná o turecku špecialitu z hovädzieho mletého korenené mäsa. Potom nastalo hlasovanie. Rybu si želá 12 ľudí. Po otázke kto si želá karbanátok ostáva ticho a zrazu sa niekto pýta: „A čo sú to vlastne tie karbanátky?" Po opätovnom vysvetlení si ich nakoniec nedáva nikto. Šíri sa aj mierna nespokojnosť, že nie sú na výber bravčové rezne.
Potom, čo sme sa nadlábli, sa ešte na pumpe dokupujú čipsy na „dotlačenie". Pri návšteve údajne najkrajšej pláže v Turecku sa dole schodmi na ňu vyberajú len najzdatnejší, veď sa jedná až o 150 schodov a cigaretka je predsalen zaujímavejšia. S pribúdajúcimi pamiatkami sa ich účastní menej a menej ľudí, predsa sme nedošli na dovolenku chodiť. Radšej sa obšmietame okolo turistických bufetíkov, kde sa oddávame miestnemu anízovemu nápoju Raki a k tomu „akva", spolu za 10 eur, takmer zadarmo. Niekoľko kôl a na spečených červených tvárach sa objavujú úsmevy.
Pri ďalšej technickej pauze nám delegátka hovorí aby sme šli najprv na WC, pretože za nami išli autobusy plné Nemcov (ako v každom kúte sveta), takže by vznikali šóry. Po skončení pauzy už celý autobus nastúpený a pripravený na odchod, ale niekto chýba a prichádza po 10minútovom meškaní a hneď prechádza do útoku: „Nemóóóžem za to, boli neskutočné šóry na hajzel" dodáva spisovnou slovenčinou. Delegátka síce vraví, že nás na to upozorňovala, ale pani kontruje, že šla hneď ako vystúpila. Ani netreba detektor lži, sama sa prezrádza keď drží fľašu lahodného sladeného nápoja, ktorý práve kúpila na pumpe.
Po inštrukciách, že večera bude medzi 18.30 a 20.30 na ktorú niektorí už čakajú ako na ihlách sa niekto pýta, či dnes. Zrejme sa z toho dalo pochopiť, že iný deň, naozaj neviem. Na večeru sa opakuje scenár z raňajok. Z plných tanierov vypadáva obživeň, kombinuje sa všetko so všetkým a zapíja sa to lahodným alkoholickým anízovým nápojom. Hladinu treba držať. Správanie k personálu je prirodzene povýšenecké, veď si platíme dovolenku. Aj keď treba uznať, že tie kopance, čo človek dostáva od personálu na Slovensku musí niekomu vrátiť. Netočia sa len peniaze, ale aj kopance.
Tento krátky príbeh je nadsázkou na Slovenského turistu. Všetko popísané sa reálne stalo, ale tak každý trávime dovolenku po svojom a to sa vytknúť nedá. Horeuvedené situácie tú dovolenku nijako nepokazili, práve možno naopak - dotvorili. Tiež treba pre objektivitu dodať, že mnohí ďalší spolucestujúci sa správali slušne a s pokorou.
Krátko k organizácii zájazdu: Cestovali sme s CK Nikal, ktorá sa špecializuje na Turecko. Priam atypická Slovenská cestovka. Čo sľúbili splnili. Za relatívne málo peňazí, veľa muziky. S výnimkou jedného, všetko kvalitné hotely a služby, výborná organizácia, starajúci sa a ochotní delegati, výborný program. Odporúčam každému, kto by sa tam raz chcel vybrať. A zároveň zažijete aj úsmevné situácie sociálneho charakteru ako sme zažili aj my, ale tie su už len dielom náhody a správnej kombinácie účastníkov zájazdu.