reklama

Paštikár sa stratil v Tatrách

Odkedy som zmenil prácu…je to zvláštne, ale mám čas si sem tam prečítať aj nejaký ten blog. Obdivujem niektorých ľudí ako dokážu pútavo písať a pritom častokrát o veciach, ktoré sú mi viacmenej jedno. Osobne sa domnievam, že nie som dostatočne odborný na to aby som mohol prispieť názorom na politickú či ekonomickú tému, častokrát ich totižto vnímam subjektívne. Práve preto by som sa chcel podeliť s iným zážitkom, ktorý sa účelovo objavil aj v novinách a televízií.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Aj napriek tomu, že som rodený Bratislavčan (a to ešte zohrá svoju úlohu), sa považujem za vášnivého turistu. Proste sa rád prechadzam po horách, je to dobrý reset na hlavu, človek trochu prekoná sám seba a zároveň trošku vyplaví endorfíny, tak sa može aspoň bezdôvodne potešiť v tomto svete. Vysoké Tatry sú moja najobľúbenejšia destinácia, vždy sa tam rád vrátim aj keď ich už mám krížom krážom zlozené – samozrejme len vrámci dostupnosti pre obyčajného človeka. Obyčajne mám rad sparing na túrach, ale keď nie je, tak tiež nevadí aspoň si človek môže ísť svojim tempom a nemusí nikoho obmedzovať. A tak som sa raz sám vybral na Kriváň.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cesta z Troch Studničiek je podľa mňa omnoho krajšia, preto sa vždy vyberiem tadiaľ. Síce náročnejšia ale výhľady na približujúci sa Kriváň cestou zo Štrbského plesa nezažijete. K samotnej túre veľmi nemám čo dodať. Vyšiel som hore a povedal som si, že dole prejdem smerom na Štrbské pleso a pri Jámskom plese sa otočím na Tri studničky. Bolo to v lete roku 2005 a ešte bolo hodne vidieť tú spúšť čo tam na jeseň spôsobila víchrica. Práve tá cesta z Jámskeho Plesa na Tri studničky tým bola dosť poznačená, vraj dokonca aj zatvorená, ale tabule o tom informujúci si turisti vraj radi odnášajú (veď ber, čo nie je pribetónované). A keďže teda nikto nič nepísal tak som sa vybral. Bolo to ako počítačova hra. Najprv ľahké úrovne:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1. Padnutý strom – prelez ho

2. Padnutý strom – obíď ho

3. Padnutý strom – podlez ho

A potom troche vyššie úrovne:

4. Dva stromy – použi rozum ako sa cez ne dostať

5. Huh, narazil si na väčšiu skupinu stromov – ignoruj hmyz a dostaň sa za ne

6. Stretol si Českú rodinku driapajúcu sa cez stromy - skús sa nesmiať, veď aj ty tade ideš

No a tu už to začalo byť dosť drsné. Očividne ten chodník nebol schodný, šiel som možno 40 minút (cesta trvá normálne asi hodinu) a zrazu si uvedomujem, že som dlho nevidel tú červenú značku. Pozerám do všetkých smerov a značka nikde. Už ani chodník v podstate. Česi v nedohľadne. A tak si vravím – radšej sa vrátim a pôjdem na Štrbské a odtiaľ už voľakým autobusom, touto húštinou sa nikam nedostanem. Lenže bez značky sa ťažko človek vráti. Ešte srandičky srandičky, sám som sa natočil na foťák ako tváril som sa, že sa bojím ako v Blair Witch. Potom nasledovalo niekoľko minút zmätočné hľadanie značky, ktorá bola zrejme na tých popadaných stromoch, po ktorých som v tom momente už chodil. Chodník neexistoval, značka tiež nie a ja som si uvedomil, že som sa stratil. To je trapas, hádam to nedopadne ako v Blair Witch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nuž, čo mi ostávalo, číslo som mal len na penzión, kde som prespával, tak som zavolal tam. Po krátkom opísaní situácie pani na druhom konci drátu iba vykríkla “Jéééžismária Vladimír” a zložila. Nevedel som čo to znamená, ale o chvíľu mi zvoní mobil:

· “Dobrý deň, tu je horská záchranná služba, kde ste?”

· “Ehm, no v lese medzi Jámskym plesom a Troma studničkami”

· “Čo vidíte?”

· “Noooooo, stromy, niektoré sú popadané”

· “Je tam nejaký bod, ktorý bol mohol služiť ako orientácia?”

A to som bol veľmi prezieravý už predtým ako som hľadal tú značku, lebo som našiel akúsi pohodenú latku dreva s číslom 39, tak som veru pri nej aj ostal stáť a tak vravím:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

· “Áno, je tu take drevo a je na ňom napísane číslo 39”

· “Aha, tak to nám vôbec nepomôže po tej kalamite. Ostaňte kde ste, ešte sa ozveme, prípadne skúste trošku severnejšie nájsť tu značku”

A tak som ostal kde som bol a skúsil hľadať ten sever a značku, hoci pravdupovediac neviem odkiaľ došli na to, že značka bude na sever a nie na inú svetovú stranu. No a keďže topiaci sa aj slamky chytá tak sa mi začalo zdať, že značku vidím skoro na každom strome, ale všetko len falošné svetlo na konci tunela. Ale opäť ten telefón:

· “Zdravím, letecká záchranná služba, my práve vyrážame z Košíc, o chvíľu sme pri Vás”

No, nepamätám si, že by som žiadal vrtulník, hlavne keď viem, koľko tie veci stoja. Rozhovor pokračoval ďalej:

· Čo máte na sebe?

Už si to presne nepamätám svoju odpoveď, ale odpovedal som niečo zmysle zelených nohavíc a tmavomodrého trička a bielej šiltovky (veď kto si oblečie krikľavoružové tričko?)

· Hmm, tak si dajte aspoň tú bielu šiltovku, hádam to pomôže

Tak som si ju dal a o chvíľu som si pomyslel „Heuréka, veď mám ten červený pršiplášť, čo som si kúpil deň predtým, ešte som ho ani neotvoril“. Okamžite volám na to číslo a kričím,že mám červený pršiplášť. Vraj si ho mám dať na seba, že to je super. Tak čo človek nespraví, hned som si ho natiahol a čakal hádam 90 minút v gumenom plášti v strede leta o 16tej popoludní v rozbitom biotope. Nevravím, že som bol úplne pokojný, ale histéria to nebola. Veď čo mi ostávalo, prežiť prežijem, vodu som ešte mal, dokonca aj horalku. Spotený (kvôli tomu plášťu) som už priťahoval aj vcelku slušné množstvo múch, ktoré bzučaním pripomínali let vrtulníka, takže som sa stále obzeral, kde sú. Hnusné muchy. Nepríjemné čakanie, hádam ešte horšie ako v hypermarkete na pokladne. Pritom stačilo aby mi niekto do telefónu povedal, že treba isť stále smerom dole a kusok je hlavná cesta. Možno by som na to mohol prísť aj sám, ale rezignoval som, keďže stratiť sa v lese je total beznádej - tak nás v škole učili. Ale nakoniec prišli chlapci...až z Košíc. Volali mi na mobil, snažil som sa ich navigovať, pričom som mal telefonovať a zaroveň držať ruky do písmena Y nad hlavou – dosť tažké na prevedenie, ale dosť na tom, proste ma našli, spustil sa ku mne chlapík, totálny pohoďák mi podáva ruku so slovami „nazdar“, dostávam horoleckú sedanku, lano, hák, skoby a čo ja viem čo všetko a už ma ťahajú. Úžasný zážitok. Keďže za jazdy sa do vrtuľníku nastúpiť dá asi ťažko, tak som visel na lyži, a mal neskutočný výhľad na Tatry. Potom sme zastavili na lúke, naložili ma a už som sedel vo vrtuľníku a iný chlapík ma filmuje. Pozerám nedôverčivo na kameru a on si to všimol a tak ma ukľudňuje, že to len filmuju novú švajčiarsku techniku záchrany, tak som mu to zožral. Ešte aj zažartoval, že mi pošlú DVD. Ale inak fakt príjemni ľudia, povedali, že ma berú do nemocnice na vyšetrenie a tak aj bolo. Dali mi koláčiky, čaj...ale čo stále tá kamera. Potom ma požiadal ten kameraman, nech si ľahnem a rozpoviem čo sa stalo, že môžem aj trocha prehánať. Tak čo mi ostávalo, presne som to aj spravil, viacmenej som povedal, to čo tu aj píšem a pridal som aj pár teplých slov o tom ako som sa druhý krát narodil. Kamera sa vypína, chlapík úsmev ako lečo dvíha telefón a už len počujem: Áno, Bratislavčan stratený v Tatrách..áno mám to natočené..dohodneme sa.

Huh, už som tušil, že sa v nejakom bulvárnom médiu objavím, iba som dúfal, že to nebude mať vysokú sledovanosť. Vyšetrili ma a riaditeľ nemocnice bol ešte taký milý, že ma zaviezol na Tri studničky a ja som šiel domov.

Ešte predtým ako budem pokračovať patrí vďaka ľuďom, ktorí mi v tejto núdzi pomohli a dostali ma z lesa do nemocnice. Nebola to záchranná akcia a lá hľadanie horolezca, ktorý liezol severnou stranou na Ganek a spadol z 30 metrovej výšky, ale mohli sa na mna aj vykašlať. Proste treba uznať, že som bol v núdzi a pomoc som potreboval a pritom boli ešte aj milí. Dosť neslovenské správanie.

Menej vdačný som bol na ďalší deň keď na Markíze hneď v headlajnoch som počul Bratislavčan sa stratil v Tatrách. Už som vedel, o čo ide. Už som len čakal a prišlo to: Tribula stojí pred nejakými stromami, nahodí taký dramatický výraz, niečo medzi agóniou, radosťou a profesionalnou tvárou novinára a počúvam: “V Tatrách sa stratil mladý, 23 ročný Bratislavčan z Bratislavy, ktorý môže vravieť o veľkom štastí…” Takže predsalen vsadili na to, že blaváci su debili, čo nikdy nevideli strom, niečo ako keď sa smejeme, že sa v horách zase stratili Česi (z toho sa aj mylne domnievame, že sú to práve naši západní susedia, ktorí jednoznačne vedú tieto štatistiky – veď aj v mojom príbehu sa objavili. Ktovie ako dopadli oni?) Potom v tej reportaži prepli záber na mňa, ale ešte predtým ma pekne zostrihali takže ležiac na tej posteli v nemocnici vravím, že som začal panikáriť…režia prestrih na medvedicu vstavajúcu na dve zadné a ručajúc akoby jej niekto kradol mladé...a ešte mi dali priestor aby som dodal, že mi zachránili život. Potom ešte pár krát použili slovo Bratislava a červený pršiplášť a to bol koniec. Nepamätám si, že by mi niekedy volalo viac ľudí ako vtedy.

Ale to ešte nebol koniec. Ďalší deň mi kamarát posiela link na Nový čas, že je o mne na nete článok. Okamžite čítam, že Bratislavčana zachránil červený pršiplášť a našli ho totálne dehydratovaného a vyčerpaného v lese. Neskutočné, totálne účelový článok, ktorý mal k pravde veľmi ďaleko…dole diskusia, rozmýšlam ,či ju vôbec otvorím, ale tak zvedavosť nedala a už som videl.

· Jasné, paštikár si myslel, že ho na Kriváň vyvezie eskalátor

· Čo si myslel, že je v Auparku?

· Sám isť na túru, čo nemá IQ?

A také tie podobne kecy, ktoré sa nakoniec zvrhnú na súboj Bratislavy a zbytku Slovenska. Vypínam to, v podstate dosť sklamaný nad škodoradosťou ľudí, ale tak sme Slováci, je nám to blízke. Teraz sa nad tým už len zasmejem a rozmýšľam, že keď takto zohavili v reportáži mňa – totálne neznámeho človeka, ktorý ani nikoho nezaujíma, ktovie, čo je pravdy na tom, čo píšu o známych ľuďoch. OK, bol to Nový čas, to každý musí brať s rezervou, ale berú to ľudia s rezervou? Nie som si istý, všetci určite nie. Takže som sa presvedčil, že škodoradosť je asi najväčšia radosť a preto ma bulvár najväčšiu sledovanosť.

Vladimir Lokaj

Vladimir Lokaj

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nemám rád keď ma nazvú pesimistom. Som čistý realista, ale nemôžem za to, že svet je zlý. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu